„Naša cesta do Európy je ešte dlhá,“ zdôraznil chorvátsky denník Novi List v článku z 13. júna 2011 ako reakciu na prvý chorvátsky Gay Pride, ktorý sa skončil násilím. „Hádzanie dlažbových kociek na mierumilovných občanov, na Európanov – túto scénu sme tento víkend mohli vidieť v Splite!“, napísal Novi List. Denník taktiež podotkol, že taký výrazný nesúhlas s touto manifestáciou by pre Chorvátsko mohol predstavovať prekážku pre vstup do EÚ.

 

Na Slovensku, ktoré je už niekoľko rokov plnohodnotým členom Únie, je podľa všetkého táto téma vnímaná odlišne: zatiaľ čo sa dvadsiati veľvyslanci žijúci na Slovensku podpísali pod vyhlásenie, v ktorom podporujú účastníkov Dúhového pochodu, a v ktorom sa „tešia z prínosu LGBT komunity do našej spoločnosti,“ sú to práve slovenskí občania, kto sa rozhodol vyjadriť svoj nesúhlas. Skupina konzervatívcov, vrátane redaktorov .týždeň a SME, ktorá napadla týchto veľvyslancov v otvorenom liste, uvádza, že „nastoľovanie kontroverznych tém,“ akou je aj podpora tejto akcie, oslabuje porozumenie medzi národmi. Zdá sa teda, že hoci Slováci (už) po sebe nehádžu dlažbové kocky, aj tak stále nachádzajú spôsoby, ako napadnúť účastníkov a podporovateľov tejto akcie.

 

Gros listu sa opiera o presvedčenie, že postoj veľvyslancov „je vyjadrením podpory pre požiadavky organizátorov tejto akcie, ako ich títo tlmočia v slovenských médiách.“ Signatári sa v ňom teda nevyjadrujú priamo k vyhláseniu, ale najmä k spomínaným požiadavkám, prezentovaným učastníkmi Pochodu a nie diplomatmi. Autori listu nesúhlasia s nastolením radikálnej zmeny pohľadu na tradičné hodnoty, ktorý je vlastný účastníkom – je však zaujímavé si všimnúť, že obsah veľvyslaneckého vyhlásenia o podpore ľudských práv, na ktoré reagujú, nie je v liste zmienený ani raz.

 

 Keďže list nereaguje na nijakú časť vyhlásenia, môžme sa jedine domnievať, že kritickou je zrejme formulácia „My, členovia medzinárodnej komunity, stojíme obrazne aj doslovne na strane účastníkov pochodu, ktorí sa pokojne zhromaždia, aby sa verejne zastali svojich ľudských práv.“ Takisto sa môžme domnievať, že ak ju autori neuviedli vo svojom liste, je to preto, že z nej vôbec nevyplýva, že diplomati bez rozmyslenia podporujú všetky aktivity a všetky požiadavky účastníkov práve tak, ako ich títo tlmočia v médiách. Rovnako sa z tejto formulácie nedá dedukovať, že podpísaní veľvyslanci si želajú alebo neželajú zavedenie akéhokoľvek zákona alebo opatrenia, ako im je to vyčítané. Toto vyhlásenie sa vzťahuje výlučne k právu účastníkov organizovať manifestáciu a dožadovať sa tak svojich ľudských práv a nie je možné z neho odvodiť prípadné politické ani ideologické presvedčenie jej autorov. Preto aj „export ideológíi“, z ktorého následne autori obviňujú diplomatov, nemá nijaké opodstatnenie. 

 

Ďalším špecifikom listu je dôraz, ktorý autori kladú na svoju „povinnosť“ vyjadriť sa k správaniu diplomatov: „Veríme, že v budúcnosti nebudeme musieť reagovať na Vaše aktivity spôsobom, akým sme museli reagovať dnes,“ napomínajú veľvyslancov, odvolávajúc sa na svoju „povinnosť“ reagovať. Problémom však je, že sa v skutočnosti nejedná o povinnosť, ale o ich slobodné rozhodnutie reagovať na vyhlásenie, s ktorým nesúhlasia. Výrazy typu „veríme, že nebudeme musieť reagovať“ a „museli sme reagovať“ (takisto ako aj všetky iné použitia slovesa musieť) nemajú teda v tomto kontexte žiadny význam, keďže nie sú postavené na nijakom reálnom oprávnení a ani na nijakej povinnosti.

 

Je teda dobré sa zamyslieť nad argumentáciou autorov listu, ktorá sa neopiera o nijaké časti vyhlásenia. Dodajme ešte, že podľa slovenského denníka Pravda „veľvyslanci Holandska, Nórka, Dánska v spoločnej reakcii konštatovali, že základné ľudské práva, vrátane práv LGBT nie sú záležitosťou vnútornej politiky, ale Všeobecnej deklarácie ľudských práv.“